Katarína Kunová
Cudzinci
Po dlhom a náročnom týždni v práci som v piatok večer neočakávane vyrazila do mesta. Skvelá spoločnosť v podobe spolužiačky zo strednej školy, s ktorou sme akoby súčasne dospievali a vždy mali čo rozoberať.
Kučery. Znamienka. Sny. Viera v Boha. Rulandské šedé. Citlivosť. Empatia. Nedochvíľnosť. Hačkovanie. Knihy. Hudba. A príliš veľa myšlienok. Zoznam autorových rubrík: Pozorovanie, O nás, dievčatách, Obyčajnosti, Blablabla, Súkromné, Nezaradené
Po dlhom a náročnom týždni v práci som v piatok večer neočakávane vyrazila do mesta. Skvelá spoločnosť v podobe spolužiačky zo strednej školy, s ktorou sme akoby súčasne dospievali a vždy mali čo rozoberať.
Najväčšia sila prichádza, keď uschnú slzy. Vedela som to vtedy, keď som bola v tmavom apartmáne na hoteli a plakala za ním. Nebola to žiadna láska, ani nikdy nemala byť. Napriek tomu som tam stála pri okne, sledovala ratraky a súťažila s vetrom, kto clivejšie zavýja. A vyhrala som.
Jeden z najzaujímavejších vzťahov vôbec. Pohľad do minulosti prezrádza, že deti rodičom vykali a mali pred nimi rešpekt. V súčasnosti je ťažko povedať, kto koho vychováva. Či je dieťa vychovávané rodičom, alebo rodič dieťaťom.
Vždy je to rovnaké. Hostia prídu na recepciu, odovzdajú občianky, ja im dám kľúče od izieb, poprípade ich informujem o tom, čo, kde a ako. Po pár hodinách sa zabývajú, do umytých skriniek v izbách uložia svoje veci a do toľkokrát použitých poličiek uložia svoje lyže. Akoby boli prví. Akoby izba bola odjakživa ich.
Drala som s nim stredoškolské lavice. Dlhánske hodiny kreslenia sme si krátili listovaním v Elle, híkali sme nad Haute Couture od Johna Galliana a donekonečna snívali, ako raz urobíme dieru do sveta.
Hurá, hurá, dnes sa Mrázik zmiloval nad mojimi modlitbami a ráno sa mi z okna ponúkal pohľad na zasneženú ulicu. Mrázik je asi busy, lebo zatiaľ to nevyzerá ako rozprávková krajina. Pravdepodobne mu bolo trápne, že sme stále smelo chodili v teniskách. Uprostred novembra. A tak aspoň trošku nasnežil.
Podľa výsledkov posledných volieb prezidenta v USA, by sa dalo povedať, že v Amerike je možné naozaj všetko. Prvý čierny, vlastne mulatský prezident v Bielom dome. Celá história a šarvátky medzi bielymi a čiernymi sa zrazu zdajú absurdnejšie ako kedykoľvek predtým.
Skoré a neuveriteľne hmlisté. Stála v jeho košeli pri okne, hľadela na prebúdzajúce sa mesto a pila čiernu kávu. Bez mlieka, lebo ho včera zabudla kúpiť.
Sledujem ľudí okolo seba. Zisťujem, že čím viac toho majú, tým menej sú šťastní. V podstate sa nemám na čo sťažovať. Mám všetko, čo chcem. Mám všetko, po čom som kedy túžila. Tak prečo potom nie som šťastná?
Alebo keď po veľkom citovom a myšlienkovom boome, príde oddychový čas. Prázdno.
Keď som bola malá, na hodinách náboženstva nás učili, že treba robiť dobré skutky, aby sme šli do nebíčka a mohli sa hrať s anjelmi. Lebo ak budeme zlí, nielenže nám dá mama na zadok, ale pôjdeme do pekla k čertovi.
Opäť sa budem odvolávať na svoju prácu v bare a tento krát nebudem písať o alkohole a jeho zázračných účinkoch, ale o zástupcoch opačného pohlavia, čo sa v týchto priestoroch vyskytnú. A zanechajú dojem. Či už pozitívny alebo negatívny.
O priateľstve sa toho popísalo už veľa. Akože v núdzi poznáš priateľa a podobné blabla, ktoré sa už dnes akoby nenosili.
Život je niekedy veľmi zvláštny. Občas mám pocit, že sme všetci súčasťou nejakého gigantického kozmického žartu. Toľko irónie, toľko akože náhod a toľko nezodpovedaných otázok.
Robím čašníčku v miestnom bare. Občas mám pocit, že barman by mal byť asi aj trochu psychológ. Je to nepopierateľná pravda, že ľudia sa mi niekedy do baru prídu vyrozprávať. Úplne najviac si však vychutnávam piatkové večery, kedy mládež žije, pije a baví sa. Keď občas prechádzam popri stoloch a zbieram prázdne poháre, celkom neúmyselne sa stávam svedkom „duchaplných“ rozhovorov. Po štyroch dvojitých vodkách s džúsom sa totiž debata stáva ťažkým orieškom pre triezvych. Vznikajú rôzne slovné skomoleniny, ktorým akoby rozumel len rovnako chytený spolusediaci.
Suvenír. Malá vecička, ktorú si prinesieme z dovolenky. Z výletu.Dáme ju na poličku na presne vyhradené miesto, ktoré sme dlho hľadali a po mnohých presúvaniach a dlhááánskom „stylovaní“ víťazoslávne suvenír položíme na to jediné miesto, kde vynikne jeho krása.